Obec vznikla v roku 1943 zlúčením Horného a Dolného Dačovho Lomu. Na území dnešného Dačovho Lomu pôvodne jestvovala iba obec Lom, ktorá sa prvýkrát v písomnej listine spomína v roku 1333. O tom, že existovala skôr, svedčia údaje o výstavbe kostola, postaveného v ranom románskom slohu, najneskoršie v prvej polovici 13.storočia. Ján Slávik /ev. farár, historik a etnograf, narodený v Dačovom Lome/ podľa jednotlivých stavebných prvkov pripúšťa, že mohol byť postavený i v 11. alebo 12. storočí. Podľa Dačovcov, ktorí tu mali majetky už v roku 1337 a do 18.storočia obec i spravovali, sa začala nazývať Dačov Lom. Posledný potomok slávnej Dačovskej rodiny Pavel Daczo, predseda krajinskej školskej správy, zomrel 19.6.1890 a bol pochovaný na cintoríne v Kosihovciach. Ako uvádzajú posledné historické výskumy, vznikol v 16. storočí v chotári Horného Dačovho Lomu Dolný Dačov Lom. Prvá hodnoverná správa o ňom je z roku 1511 /Lom Imferior/. Pôvodná obec sa začala nazývať Horný Dačov Lom /1773 Horní Lam, 1808 Horní Lom, Horný Dačov Lom/. Obidve obce mali už v 16. storočí vlastnú obecnú samosprávu. Pri vydávaní úradných dokumentov používali spoločné pečatidlo, v ktorého kruhopise sa obidve označovali spoločným názvom Dačov Lom. Na začiatku 19. storočia si nechal Dolný Dačov Lom vyhotoviť vlastné pečatidlo, pôvodné si prisvojil Horný Dačov Lom. Historickým symbolom použitým na pečatidle, upozorňujúcim na tunajšie poľnohospodárstvo, je lemeš. tento symbol bol použitý aj pri zostavovaní erbu Dačovho Lomu v roku 1995 - tvorí ho červený štít, v ktorého strede je kolmo postavený strieborný lemeš. Veniec okolo lemeša je strieborný, dve ruže v ňom sú zlaté. Písmená D L po stranách lemeša sú tiež zlaté.Po vzniku Uhorského štátubola obec územno-správne začlenená dorozsiahleho územia Hontianskej stolice. Od roku 1850 patrili obidveobce do Hontianskej župy, do roku 1880 do menšieho správneho celku - slúžnovského okresu Bzovík, neskôr Krupina.Župné zriadenie bolo zrušené v roku 1928. Územno-správne začlenenie poroku 1945: r.1960 Krupina, 1960-68 Zvolen, 1968-súčasnosť Veľký Krtíš.
Okolie Dačovho Lomu nebolo archeologicky preskúmané, a preto nemožno podať presné informácie o pôvode obyvateľstva. Čiastočné poznatky z chotára /Môstky, Babin vrch, Polomy, Čerťaž/ umožňujú predpokladať, že kontinuita slovanského osídlenia tu nebola narušená, preto i pôvod oybvateľstva je slovanský. S prvými čiastočnými údajmi o možnom počte obyvateľov sa stretávame pri sčítaní v roku 1715, kedy mal Horný Dačov Lom 33 a Dolný 21 domácností. Celostoličný súpis hontianskej stolice uvádza, že ešte pred rokom 1720 odišlo do Novohradskej stolice stodvadsaťdva poddanských rodín, ktoré sa usadili v 46 osadách. Medzi nimi sú uvádzaní i poddaní z panstva Majthényiovcov z Dolného Dačovho Lomu. Vysťahovalectvo na Dolné zeme pokračovalo do konca 18. storočia. Pri sčítaní v roku 1828 mali obidve dediny 169 domov a 1016 obyvateľov. Pri poslednom sčítaní pred zlúčením mal Horný Dačov Lom 534 a Dolný 407 obyvateľov. Najviac ľudí - 1100 - tu žilo v roku 1869. V súčasnosti má Dačov Lom 432 obyvateľov.
V priebehu svojho ekonomického vývinu mal Dačov Lom prevažne poľnohospodársky charakter. Najväčšími vlastníkmi pôdy boli Dačovci, po nich Dobákovci, Majthényiovci, Balassovci a Zichyiovci. Súbežne s poľnohospodárskou výrobou sa praktizoval chov hovädzieho dobytka a oviec, ktorý sa do väčších rozmerov rozšíril po príchode "horniakov". Popri roľníkoch tu našli uplatnenie remeselníci: kováči, kolári, stolári, obuvníci, vyrábali sa opálky z prútia, drevené náradie. Ekonomickú skladbu obyvateľstva počas poddanstva a po jeho zrušení dokresľujú zápisy z cirkevných dokumentov. Podľa zápisnice o vizitácii cirkvi v roku 1674 odvádzal každý roľník-oráč farárovi kilu žita /pšenice/ a kilu raže /1kila-asi 100kg/ Okrem toho mu patrila i tretina zo mlyna a tzv. sedicimut-šestnásta čiastka zo všetkých poľných úrod v oboch Lomoch a v Sucháni. V zápisnici z konventu v roku 1861 sa konštatuje, že cirkevná pokladňa je prázdna a bola vzatá pôžička vo výške 130 florenov /1fl-100grajciarov/ z Plachtiniec. Roľník, podľa výskumu cisárskej komisie, vyrobil ročne 150 fl., trojčlenná rodina 200 fl., denný zárobok bol 30 grajciarov. Aby sa dlh splatil bolo rozhodnuté, že hospodár, "írek majúci" /dedičstvo po otcovi/ a "prevádzajúci orbu", odvedie cirkvi 40 fl., neorajúci a remeselník 30 fl., želiar 20 fl., chudobná vdova 10 fl. V roku 1864 činil dôchodok cirkvi zo mlyna 28 kíl chleboviny 2 kily čistého, čo sa použilo ako základina cirkevnej obilnice /obilnej banky/. Každý roľník, ktorý potreboval obilie na siatie, mohol si ho z obilnice požičať a po zbere úrody vrátiť - za každú kilu - kilu a štvrť. V roku 1910 odpredala cirkev za 3 400 korún Pavlovi Frankovi cirkevný mlyn, spomína sa v písomných materiáloch už v roku 1516. Obecné mlyny vlastnili i obidve obce. Na konci prvej polovice 20. storočia bolo v Dačovom Lome päť vodných mlynov: Jonášov, Frankov, Lóderov, Hrončokov a Bosákov.
Na výstavbu domov a hospodárskych stavieb sa využívali prírodné materiály. Murované domy z kameňa spájaného hlinou sa začali stavať v polovici 19. storočia. Pokrývané boli slamenou krytinou, zhotovenou z troch druhov slamených dielcov - šúbikov. Používal sa esteticky pôsobivý hladký spôsob pokrývania. Súčasťou roľníckych domov bola vstupná miestnosť /pitvor/ s dymovou kuchyňou /hudiarňou/, izba /chyža/, komora a maštaľ /staja/. Väčšina domov bola podpivničená. Súčasťou mnohých gazdovstiev boli samostatné obilné komory a stodoly /humná/. Z ľudovej architektúry sa zachovalo len málo stavieb. Patria medzi ne: dom Pavla Šajbana /Ss 1812/, dom Pavla Baľovho /Ss 1818/ a najzaujímavejšia je komora vo dvore Hlivárovcov-Fodorovských /Ss 1819/. Domy boli vystavené v dvoch radoch-"Veľký rad, Malý rad", okrem toho sa zaužívalo aj členenie na horný koniec-"Hornejsa" a dolný koniec- "Dolnejsa", ktoré hraničili na "Vlkanki".
Sezónne laznícke sídla roľníkov /štadli/ vznikali ešte pred zrušením poddanstva. V ich okolí sa rozkladali rozsiahle kopaničné lúky a polia. Založené boli na pôde, ktorú vlastniace panstvo hodnotilo pri komasácii /1900/ ako neužitočnú. Murované laznícke domy,podobné dedinským, boli postavené tam, kde sa po komasácii stali hlavným centrom gazdovstva /prakticky všetky lazy v oboch bývalých chotároch/. Po prvej svetovej vojne v r.1918 došlo v lazoch Dolného Dačovho Lomu- Útlake a Kanade, ku konfiškácii zichyiovského veľkostatku. Pôdu odkúpili roľníci z dediny, ktorí si tu postavili laznícke sídla /Juraj Varga, Juraj Krumpeľa, Ján Ďurov, Ján Pavlis a iní/. Ďalší občania odpredali pôdu "horniakom". Tak sa prisťahovali Ján a Juraj Fulajtárovci, Juraj a Michal Harazínovci, Vincent Košík, Pavel Sľúka, Ján a Ondrej Kabanicovci, Ľudovít Hriň, Martin Odzgan, Štefan Lapin, Imrich a Ondrej Sliackovci, Bedrich Buga. Podobne odpredali lazy "horniakom"-Sliackovcom, Krahulcovcom - roľníci v hornodačovolomskej Novine. Po vzniku JRD stratili lazy pôvodné poslanie. Vlastníci postupne odchádzali do dediny alebo iných sídiel. Tak napr. v Močari, kde bolo pred vznikom JRD obývaných 23 domov, je dnes obývaný len jeden. V Polomách, zo 14 trvale obývaných, dnes ani jeden. Dvanásť bývalých lazov na Blate a Vŕšku pripadlo do vojenského priestoru Lešť, z ktorého bolo vysťahovaných 34 rodín. Z nich si 16 zakúpili nové domy v iných sídlach, 18 rodín malo, resp. si kúpili, domy v obci. V súčasnosti je najhustejšie obývaná Útlaka a Kanada /12 domov/.
Dominantou obce je evanjelický kostol s románskym portálom zamurovaným v obrannom múre. Postavený bol najneskoršie v prevej polovici 13. st. v ranorománskom slohu. V svetlosti mal rozmery 860x636x438cm. Hrúbka muriva nebola rovnomerná, v priemere dosahovala 90cm. V čase jeho výstavby bola obec dostatočne ekonomicky silná a mala veľký cirkevný zbor. V 14. st. už kostol kapacitne pre veriacich nepostačoval, preto k nemu smerom na západ pristavili ďalších 806cm v svetlosti a na múry nadmurovali 90cm, takže potom mal výšku 528cm. Prestavba bola vykonaná v gotickom slohu. V 15. st. bola k chrámu pristavená svätyňa s gotickou hviezdicovo-rebrovou klenbou. V roku 1713 bol strop kostola okazetovaný maľovanými doskami, v roku 1790 bola k nemu pristavená veža. Terajšiu stavebnú podobu nadobudol po oprave a prestavbe staviteľom M.Harmincom v roku 1905. Po oprave bol vybavený novým oltárom, organom, krstiteľňou a lavicami. V roku 1920 udrel do veže blesk a značne ju poškodil. Opravu vykonal staviteľ Viktor Cífer. Zaujímavú drevenú ohradu po obvode obranného múrika zhotovil okolo roku 1930 Július Beránsky, dačovolomský občan. Posledná oprava kostola a múrika bola vykonaná v roku 1995-96.
Po reformácii /1517/ sa stala cirkev evanjelickou. Rok, kedy sa tak stalo, nie je známy. Prvý písomný údaj o pôsobení evanjelického farára je z roku 1608. Podľa neho Ján Fidelianus v tom roku odišiel za farára do Medovariec. V časoch najväčších protireformačných tlakov bol kostol v roku 1674 cirkvi na dobu ôsmich rokov odňatý. Farár Daniel Antony bol predvolaný na prešporský súd a odsúdený do vyhnanstva. V tom čase zahynul pri obrane kostola cirkevník Kukučka. K dačovolomskej cirkvi patrila do roku 1784 ako fília i cirkev suchánska. Spoločná cirkev bola v 18.st. jednou z ekonomicky najsilnejších cirkví v Honte. Svedčia o tom údaje o platení tzv. kathedratických poplatkov.
Ekonomické postavenie cirkvi jej umožňovalo voliť si za farárov významné osobnosti tej doby. Účinkovali tu seniori Peter Rosiar, Jozef Schmidt, superintendent Jeremiáš Pilárik, kandidát na túto funkciu Ján Schmidt a ďalší. Za jedny z najpamätnejších dní cirkvi sú považované 26.a27.august 1741, keď sa tu konala voľba superintendenta /biskupa/. Zvolený bol tunajší farár Jeremiáš Pilárik /do D.Lomu prišiel v roku 1729/. Z rozhodnutia svetskýc a cirkevných hodnostárov sa akt uvádzania do tejto funkcie konal v nedeľu 27.8.1729 v miestnom kostole, v reči všetkým zrozumiteľnej - slovenskej /nie latinskej/. O dva roky po uvedení do funkcie 10.7.1743 Jeremiáš Pilárik ako päťdesiatročný zomrel. Pochovaný je pod dlažbou svätyne kostola. Za pôsobenia farára Jána Schmidta /1744-1757/ v roku 1753 zhoreli pri veľkom požiari škola, farské maštale a ďalších 25 hospodárskch budov v dedine. V roku 1894 bol za farára zvolený rodák z Dačovho Lomu Juraj Slávik /nar.31.3.1859/. Celé roky svojho pôsobenia obetoval povzneseniu cirkvi a hospodárskej úrovne obce. S jeho menom je spojená komasácia /sceľovanie pozemkov/. V roku 1900 založil Potravné družstvo, ktorého fíliou sa v roku 1905 stalo družstvo v Sucháni / v roku 1909 sa osamostatnilo/. V roku 1903 založil Mliekárenský spolok, bol jeho správcom. Pri mliekárni, ktorú zriadil, bol parný kúpeľ /začiatkom 20. st. na dedine niečo neslýchané/. Jeho zásluhou bola v roku 1905 vykonaná spomínaná prestavba kostola, pričinil sa o prestavbu cirkevnej školy v roku 1900. Zo zdravotných dôvodov sa mu nepodarilo založiť zamýšľaný Čitateľský spolok, Gazdovský kruh a Úverový spolok. V roku 1910 sa musel farárstva vzdať. V rozlúčkovej reči na konvente v roku 1912 uviedol:"Ťažko mi bude zanechať milú cirkev, ktorá mi zverená bola, ktorej blaho, dobro som vždy na srdci nosil. Ako teskno mi bude opustiť rodnú viesku moju, milé tváre, kraj a kroj oku lahodiaci. Pri svojom nástupe som našiel, síce nie vinou predchodcu, ale vinou zlých, ťažkých čias, cirkevnú kasu prázdu. A podobne aj v dedine videl som ľud pred neprajnými časmi schudobnený, od neprajných nám činovníkov vyciciavaný a zadĺžený. Tomuto odpomôcť pokladal som si za povinnosť."Juraj Slávik zomrel 27.6.1912. Pochovaný je na cintoríne v Hornom Dačovom Lome. V Dačovom Lome sa narodil i straší brat Juraja Slávika - Ján /1855-1934/, evanjelický farár v Dobrej Nive. Bol veľkým zástancom národných práv Slovákov. Je známy ako cirkevný historik a etnograf. Z jeho materiálov čerpá i Jiří Mencl v knihe Lidová architektura v Československu.
Pôsobenie evanjelických farárov: /známe údaje/
Ondrej Bačík - prišiel v r.1615, Pavel Schräter-1625-1663, Pavel Schroman-1663-1669, Daniel Antony-1670-1674, Juraj Blaho-1674, Juraj Špetko-1683-1688, Peter Rozsiar-1691-1704, Samuel Rotarides-1704-1729, Jeremiáš Pilárik-1729-1743, Ján Schmidt-1744-1757, Jozef Schmidt-1757-1785, Michal Mikyta-1786-1790, Juraj Goldberger-1790-1822, Gustav Molitoris-1861-1870, Sámuel Záthurecký, slov. národovec-1870-1894, Juraj Slávik-1894-1910, Gustav Zoch-1910-1911, Štefan Osuský-1911-1918 Július Dérer-1920-1934, Ladislav Lehocký-1935-1946, Pavel Čapla-1946-1950, Miroslav Môťovský-1950-1957, Otto Vízner-1957-1962, Vincent Blaško-1963-1970, súčasný literát, Rudolf Záhumenský-1970-1977, Juraj Macko-1978-doteraz.
Prvá drevená škola bola postavená pravdepodobne v 16 storočí a po požiari v roku 1753 obnovená. V roku 1824 bola vystavená škola z kameňa. V roku 1890 ju nahradila nová, ku ktorej v roku 1900 pristavili menšiu učebňu a byt pre druhého učiteľa. Podľa záznamov ju v prvej polovici 20. storočia v jednom školskom roku navštevovalo osemdesiat i viac žiakov. Prvý písomný údaj o pôsobení učiteľa je z roku 1633, v ktorom sa uvádza, že v obci pred týmto rokom pôsobil ako učiteľ Baltazár Schroter. Od roku 1877 do roku 1900 pôsobil v Dačovom Lome ako učiteľ Ľudovít Izák, zakladateľ školskej istiny pre chudobné deti. Jeho syn Ľudovít Izák ml., známy hudobník, si podľa doliny Lihovec odvodil umelecký pseudonym - Miloš Lihovecký. V školskom roku 1948 bola v obci zriadená Neúplná stredná škola, do ktorej dochádzali žiaci od 5.ročníka i zo Sucháňa. V päťdesiatych rokoch boli určitý čas v budove školy zriadené a prevádzkováné materská škola a dadovňa. Od roku 1958 navštevovali žiaci 5.-8.ročníka ZŠ v Senohrade, po vzniku okresu Veľký Krtíš v Modrom Kameni. Poslednou riaditeľkou školy bola Zuzana Bobišová. V roku 1978 bola škola integrovaná do ZŠ v Modrom Kameni. V sčasnsti časť budovy slúži ako predajňa potravín a pohostinstvo, časť pre potreby obce.
Miestni učitelia: /známe údaje/
Baltazár Schroter-pred r.1633, Daniel Furdelianus-1693-1703, predtým bol za ev. nábož. vyznanie vo vyhnanstve, Ján Holbius, Juraj Číž, príbuzný farára Rotharidesa, Jakub Fábry, zomrel tu r.1741, Adam Bodický, r.1766 tu zomrel, Ladislav Hrebenda, zomrel tu ako štyridsaťročný r.1767, Štefan Martini, r.1782 tu zomrel, Ján Karpík-1782-1784, Ján Široký-1784-1788, František Dávidy, zomrel tu ako dvadsaťtriročný r.1791, Daniel Dobrík, zomrel tu r.1810, Juraj Lehotkay, zomrel tu r.1838, Štefan Záhon v revovučných rokoch 1848-49 sa zúčastnil bojov za slobodu, jeho ďalší osud nie je známy, Juraj Petrovič, r.1877 tu zomrel, v tom čase začali pôsobiť i pomocní učitelia, Ľudovít Izák-1877-1900, Alena Textorisová-1900-1906, Matej Miškoci-1907-1915, Samuel Sirôtka-1919-1928, Michal Matej, zakladateľ dačovolomského ochotníckeho divadla, zomrel tu r.1943, Július Lauček-1943-1946, Ľudovít Argay-1946-1948, Štefan Valach-1947-1953, Karol Schromm-1953-1960, Vladimír Tomko-1960-1969, Alžbeta Deáková-1969-1970, Zuzana Bobišová-1971-1978.
Dačov Lom lákal a dodnes láka etnografov i umelcov. Mnoho cenných materiálov sa nachádza v múzeách a galériách. Obec spomína vo svojich príspevkoch v Slovemských novinách roľnícky dopisovateľ Juro Jančovkin, ktorý sa podpisoval Rakytinský. Pozornosť jej venovali dvaja maliari zo začiatku 20. storočia - Emil Pacovský a Jaroslav Augusta. Jaroslav Augusta opísal Dačov Lom v knihe Spomienky a Emil Pacovský v novinových príspevkoch. Prostredníctvom Juraja Slávika sa obec Dačov Lom dostala do povedomia známeho slovenského spisovateľa Martina Kukučína /1860-1928/. Priateľstvo Juraja Slávika s Martinom Kukučínom ešte z čias jeho pôsobenia v Almáši /Jabloňovce/ vyvolalo úprimný vzťah spisovateľa k Dačovmu Lomu. Možno sa domnievať, že podľa dačovolomského priezviska Berac pomenoval svojho hrdinu Mate Beraca v románe Dom v stráni. Stankovi Zochovi, ktorý krátku dobu v Dačovom Lome pôsobil, venoval málo známu báseň o lomianskej hostine, ktorej sa spisovateľ nemohol zúčastniť. Úryvok z básne /listu/:
Jestíť to zajiste svatosvatá pravda,
Že Lôm jsem navštívil, když se k tomu
zavdala príležitosť i jen slušná jako mak,
Neb když jsem ta přišel, dobře jsem se měl pak
Nejvíc však bávalo ve mne náklonnosti,
Vstoupiti do řadu dačolômskych hostí.
Když se tam držela hostina tak skvělá,
Jaká býva všehda na den Samuela.
Nicméně, ukrutná chce tomu tak sudba,
Aby toho roku ušla mi tá hudba,
Kterou v dačolômské konají teď fare
Vidličky a nože, flaše i poháre.
Negatívne dôsledky na hospodárske postavenie obce zanechala 1. svetová vojna a udalosti po nej. Na bojiskách zahynulo 37 mužov - vojakov. V roku 1916 boli pre potreby armády zrekvirované zvony - veľký 800kg a malý 233kg zvon. Podľa neoverených údajov zvuk veľkého zvonu dodnes zneje Budapešťou. Pre armádu odobrali i píšťaly z organu. Náhrada za zvony bola vyplatená v roku 1922. V tom istom roku boli zakúpené dva nové zvony, tretí menší daroval podinšpektor cirkvi a hornodačovolomský richtár Ján Hlivár s manželkou. V molovom súzvuku E,A,C ich počúvame dodnes. Pri vpáde maďarských boľševikov do obce /15.6.1919/, keď sa obyvatelia nepodriadili voľbe direktoria, v prestrelke pri škole zahynuli Pavel Šimunkin a Pavel Macík, ranený bol Ján Kňažko-Oravcov. Spolu s nimi padol jeden čsl. vojak a sedem boľševikov. Časť oboch obcí pri vpáde zhorela. Vojak i boľševici boli pochovaní na hornom cintoríne. Padlým v 1.svetovej vojne a zahynutým občanom počas udalostí v roku 1919 bola odhalená pamätná mramorová doska, umiestnená v lodi kostola.
V 1. svetovej vojne zahynuli:
1/Ján Danka, Jambrich, 5.8.1914 pri Zdrapoch,
2/Ján Gregor,14.9.1914 pri Santomiri,
3/Pavel Hlivár,14.9.1914 pri Santomiri,
4/Juraj Hlivár /bratia/, v máji 1918 v ruskom zajatí,
5/Štefan Krátky, v septembri 1914,
6/Ondrej Šimunkin, v októbri v Galícii,
7/Ján Šimunkin, 20.11.1914 pri Deodyce,
8/Ján Medveď, 24.11.1914 pri Sulasovej,
9/Pavel Sielnický, 9.12.1914 pri Sulasovej,
10/Jozef Bobiš, 16.12.1914, pri Sulasovej,
11/Ján Ďurkovič, v januári 1915 v Kruševaci,
12/Juraj Valent, 4.1.1915 v Insbrucku,
13/Pavel Klinko, 2.3.1915 v Karpatoch,
14/Juraj Makovický, v marci 1915 v ruskom zajatí,
15/Juraj Penička, 25.3.1915 pri Orlove,
16/Pavel Sekereš, 25.3.1915 pri Orlove,
17/Juraj Sekereš /bratia/, v auguste 1916 v Zalossemeste,
18/Ján Brláš, 30.4.1915 v Karpatoch,
19/Juraj Brláš /bratia/, v novembri 1918 v Párkanmáne,
20/Juraj Križan,5.6.1915 pri rieke San,
21/Pavel Mlynár, 1.6.1915 pri Hermanove,
22/Ján Pavlis, 27.8.1915 pri Zlatej Lipe,
23/Pavel Siroň,v auguste 1915, v srbskom zajatí,
24/Ján Slávik,11.9.1915 v Žiline,
25/Ján Jamber, 15.9.1915 V Černoviciach,
26/Juraj Mlynár, 7.10.1915 v Rusku,
27/Jozef Vajda, v novembri 1915 pri Doburne,
28/Ján Mrva,
29/Ján Častviak st., otec, v júni 1918 vo Francúzsku,
30/Ján Častviak ml., syn, 6.8.1916 v Galícii,
31/Pavel Úkrop, 10.10.1916 pri Poberde,
32/Juraj Gažov,Brláš,29.7.1918 v Tyrolsku,
33/Ján Rievaj, 28.10.1918 v Bratislave,
34/Ján Farkaš, 28.12.1918 doma pri návrate z vojny,
35/Juraj Matušov, 4.2.1919 doma pri návrate z vojny.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie v septembri 1938 narukovali všetci vojaci do štyridsať rokov, vzápätí sa vrátili domov. Po napadnutí bývalého ZSSR 22.júna 1941, v tom istom roku narukovali na Východný front 14 vojaci, v roku 1942 piati a v roku 1943 traja. V marci 1944 narukovali do východoslovenských divízií šiesti vojaci. Po vyhlásení SNP 29.augusta 1944 k vojenským útvarom narukovalo 58 vojakov, k partizánskym jednotkám sa prihlásilo 12 mužov, z nich traja padli, resp. zahynuli v nemeckom zajatí. Po potlačení SNP boli do koncentračného tábora STUTTHOF neďaleko Gdaňska zavlečení: Pavel Úkrop, Pavel Šimon, Ondrej Tomiš, Koloman Bobiš, Jozef Sliacky, Juraj Škreňo, Juraj Gažov, Jozef Ubrankovič, Ondrej Sliacky.
Pavel Úkrop vo svojich pamätiach píše o prežitých útrapách:
"Viezli nás nevedno kam, natlačených ako sardinky, horšie ako dobytok. Autá zastavili na širokej ceste a s pokrikom nás zháňali z nich dole. Zistili sme, že sa nachádzame v nejakom väčšom tábore, veľmi prísne stráženom nemeckými vojakmi /SS-manmi/. Tábor bol ohradený špeciálnymi drôtenými ohradami a zátarasmi z ostnatého drôtu. Za veľkého pokriku SS-manov a hrozného štekotu psov sme nastúpili do päťstupu. Chlapi padali od vysilenia na zem. SS-mani palicami a kolbami nútili nastúpiť a začali nás rátať. Po tejto procedúre sme pokračovali popri drevených barakoch k veľkej bráne - "bráne smrti". Silný zápach sladkastého dymu nás znepokojoval - čo to bolo, to sme si uvedomili len neskôr". Vojnové udalosti v obci sa odohrávali od 2.decembra do 4. marca 1945. Počas bojov v katastri obce padlo 31 vojakov Červenej armády, 374 rumunských a 13 nemeckých vojakov. Pochovaní ruskí vojaci boli exhumovaní v apríli 1946, rumunskí v jeseni 1951. Boli prevezení a pochovaní na cintoríne vo Zvolene. Pozostatky nemeckých vojakov boli exhumované v októbri 1993 a prevezené do Nemecka. Dačov Lom bol oslobodený 28.januára 1945 vojskami Červenej a rumunskej armády. Pamätná tabuľa na túto udalosť je umiestnená na budove Obecného úradu. Daň vojne svojimi životmi zaplatilo osem dačovolomských občanov.
Padli a zahynuli v II. svetovej vojne:
1/Ján Andrej Siroň, nar.1919 padol 17.1.1943 v Besinjánoje na Kaukaze,
2/Jozef Sliacky, nar.1922, ako zajatý vojak v SNP zahynul v Aisenachu v Nemecku v apríli 1945,
3/Pavel Ferianc, nar.1892, popravený obesením ako partizán v novembri 1944 na Kyslinkách na Poľane,
4/Ondrej Brláš, nar.1886 zastrelený Nemcami za prechovávanie partizánov doma 18.1.1945
5/Ondrej Kabanica,nar.1908, padol ako povstalecký vojak pri Kozelníku v októbri 1944,
6/Pavel Ďurov, nar.1909, zomrel doma na následky zranenia 14.3.1945,
7/Pavel Debnár, nar.1938, zomrel doma na následky zranenia 3.11.1945,
8/Ján Matušov, nar.1911, odvlečený Nemcami, zomrel v Magdeburgu v apríli 1945.
V druhej polovici 20. storočia prešiel Dačov Lom veľkými premenami, ktoré sa prejavili vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života. Zodpovednosť za budovania občiansko-technickej vybavenosti obce prešla na národný výbor, ako orgán miestnej štátnej správy. Po vypuknutí SNP vznikol Revolučný národný výbor, ktorého predsedom bol Pavel Prístavka, podpredsedom Ladislav Lehocký - ev. farár, tajomníkom Július Laučok, pokadníkom Pavel Hlivár - Frcákov. Výbor mal ešte ďalších troch členov rady. V roku 1945 vznikol Miestny národný výbor. Podpredsedu RNV vystriedal Pavel Baľov a tajomníka Ján Siroň. Vo februári 1948 podali všetci členovia MNV demisiu. MNV nahradila Dočasná správna komisia, ktorej predsedom bol Ján Kyseľ, podpredsedom Pavel Ferianc a tajomníkom Ján Siroň. Nový MNV bol zvolený v januári 1950 /predseda Ján Filip, podpredseda Ján Škreňo-obchodník, tajomník Ján Adamovič z Cerova/. Dočasná správna komisia sídlila od roku 1948-50 v súkromnom dome Jána Kyseľa, MNV v rokoch 1957-59 v miestnosti pri kultúrnom dome, od roku 1959 v terajšej budove Obecného úradu, ktorá bola v rokoch 1958-59 svojpomocne vystavená. V roku 1990 MNV zanikol. Vo voľbách v novembri toho roku ho nahradilo Obecné zastupiteľstvo na čele so starostom. Prvým starostom obce sa stal jej posledný predseda MNV Vladimír Bosák. V roku 1949 bola obec elketrifikovaná. V tom istom roku bolo zavedené telefónne spojenie. Lazy Útlaka a Močar boli elektrifikované v rokoch 1956-57. Pravidelné autobusové spojenie obce s okresným sídlom v Krupine bolo zavedené v roku 1948. V januári toho roku sa pri prílažitosti príchodu prvého autobusu do dediny konala veľká slávnosť, ktorej sa zúčastnil aj vtedajší minister dopravy Dr.Juraj Slávik, syn dačovolomského rodáka - dobronivského farára Jána Slávika, ďalej Kazimír Bezek, povereník min. pre dopravu a Pavel Prístavka, dačovolomský rodák, predseda Jednotného zväzu slovenských roľníkov. Za občanov ich privítal predseda MNV Pavel Ratkovký. V roku 1948 sa začalo s rekonštrukciou bývalej mliekárne na kultúrny dom, ktorého súčasťou bola autobusová garáž a požiarna zbrojnica. Kultúrny dom bol rozšírený v roku 1954, kedy bolo k nemu pristavené javisko. Po vybudovaní novej garáže v rokoch 1955-56 na "Dolnom konci" nadobudol po generálnej oprave v roku 1956 dnešnú podobu. V roku 1957 zahájilo svoju činnosť miestne kino. V rokoch 1964-65 bola vykonaná generálna oprava budovy Jednoty, nachádzala sa v nej predajňa s rozličným tovarom a pohostinstvo. V bývalom Dolnom Dačov Lome bola zriadená predajňa v niekdajšej budove urbariátu. Budova Jednoty bola v roku 1994 odpredaná a v súčasnosti je nevyužívaná. V roku 1954 bol zriadený Poštový rad, po dobudovaní budovy MNV bol do nej presťahovaný. V akcii "Z" bol v rokoch 1972-80 vybudovaný obecný vodovod a v roku 1974 Dom smútku /rekonštruovaný a zväčšený v roku 1994/. V roku 1991 sa začala výstavba nového kultúrneho domu, ktorá pokračuje doteraz. Za posledných päťdesiat rokov bolo v dedine a na lazoch vybudovaných 62 súkromných bytov. V súčasnosti sú rozostavané tri rodinné domy Funkcionári MNV od septembra 1950 v poradí predseda,podpredseda, tajomník: Od 9.1950: Ján Guľáš, Juraj Šebek, Ján Bobáľ zo Sásy. Od 1.3.1952: Pavel Petráš, Juraj Šebek, Ján Siroň. Od 1.9.1952: Juraj Farkaš, Juraj Šebek, Ján Baláž. V novembri 1952 vystriedal Juraja Farkaša Pavel Ľaľuška. Od 10.5.1954: Ján Králik, Juraj Brláš, Pavel Krátky. Od 12.6.1957: Pavel Šimon,Pavel Guľáš, Pavel Krátky. Od júna 1960: Ján Guľáš, Juraj Šebek, Pavel Krátky, od februára 1962 ho vystriedal Pavel Šimon. V roku 1964 sa stal predsedom a Ján Králik tajomníkom. Od 4.6.1964: Július Lichner, Pavel Medveď, Anna Suchárová. Od 17.9.1971: Božena Balážová, Ján Danka, Pavel Medveď. Od 18.8.1976: Pavel Medveď, Ján Ruman, Ján Danka. Od 22.11.1976: Ján Brláš, Ján Danka, Pavel Krátky. Od 17.5.1981: Zuzana Grnáčová, Ján Mikula, Pavel Krátky. Od novembra 1986: Vladimír Bosák, Ján Mikula, Ján Vajo. Starostovia obce: od januára 1991 Vladimír Bosák, zástupca Ján Vajo, od novembra 1994 Drahotín Zvalo, zástupca Štefan Škraban, od novembra 2011 Štefan Škraban, zástupca Radko Kubolek.
17.júla 1949 založilo dvadsaťdva členov JRD /Strojové družstvo/, ktorého predsedom bol Ján Klinko. Neskôr si na toto obdobie spomínal: "Prvé dva traktory dom doviedol z Krupiny, ale len pod tou podmienkou, že sme zaplatili štyridsaťosem tisíc korún do banky ako vklad. No a keď s tými traktormi išli, nikto nám nestaval slávobrány. Ale prišli pomocníci dobrí. Keď sme chceli vlečky, musel som ísť dva razy do Bratislavy, kým som jednu zohnal ..." JRD III. typu bolo založené ako druhé v Krupimskom okrese /po Drienove/ dňa 2.9.1950. Členské prihlášky podalo a prevádzkový poriadok podpísalo 47 roľníkov, v priebehu hospodársko-technickej úpravy pozemkov sa prihlásili ďalší. Počet členov družstva tak vzrástol na 134. Spoločne začali hospodáriť na výmere 1060ha pôdy, z toho 460ha ornej. Prvým predsedom družstva bol Pavel Ferianc, v januári 1951 ho vystriedal Ondrej Úkrop. V rokoch 1952-71 bolo v poľnohospodárskom stredisku vybudovaných 9 ustajňovacích a hospodárskych budov, ďalšie tri na Útlake, Ivaniškovej, v Močari a šesťbytovka v obci. V roku 1967 začalo družstvo s rekultiváciou pozemkov, čo celkom zmenilo ráz krajiny. V roku 1976 sa zlúčilo s JRD Sucháň, ku ktorému už vtedy patrili hornoplachtinské lazy. Prvým predsedom zlúčeného družstva sa stal Ondrej Hromada. V tomto čase družstvo obhospodarovalo všetku poľnohospodársku pôdu v katastroch obcí Dačov Lom, Sucháň, hornoplachtinské lazy. Do marca 1991 hospodárilo pod názvom JRD SNP Dačov Lom, potom pod názvom Poľnohospodárske družstvo Dačov Lom. Po zlúčení boli vybudované ďalšie nové stavby v obidvoch obciach /triedička zemiakov, sklady poľnohospodárskych produktov, opravárenské dielne, syráreň, seníky, cesta cez Ivaniškovú Dačov Lom-Sucháň, tri šesťbytovky a dve päťbytovky/. V rokoch 1982-84 bola v Dačovom Lome vybudovaná nová sociálno-prevádzková budova s kanceláriami kuchyňou s priestrannou jedálňou a ubytovacími priestormi, ktorá slúži i na poriadanie svadieb a kultúrno-spoločenských podujatí. Predsedovia družstva: Pavel Ferianc, 1.9.1950 - 27.12.1950, Ondrej Úkrop, 13.1.1951 - 31.3.1952, Ján Guľáš, 2.4.1952 - 31.8.1952, Ján Lichner, 6.6.1952 - 31.7.1952, Ján Siroň, 3.9.1952 - 25.7.1956, Ján Králik, 26.7.1956 - 20.9.1959, Štefan Hlivár, 10.12.1959 - 20.11.1962, Pavel Krátky, 20.2.1962 - 26.11.1965, Ján Ratkovský, 16.2.1965 - 15.11.1965, Ján Králik, 18.11.1966 - 16.2.1969, Pavel Ratkovský, 16.11.1969 - 20.11.1974, Ondrej Hromada, 20.11.1978 - 22.11.1978, Ing.Michal Selský, 22.11.1978 - 25.11.1992, Ing.Anton Macko, 22.11.1992-do zániku družstva. Od jeho vzniku našla v ňom pracovné príležitosti väčšina práceschopného obyvateľstva obce. Družstvo zaniklo rozhodnutím členskej schôdze 27.apríla 1998 a pretranformovalo sa na I.DRUŽSTEVN-ú a.s. Dačov Lom.
Druhá polovica 20. storočia je v Dačovom Lome poznamenaná úbytkom obyvateľstva. S niektorými priezviskami zaznamenanými aj v tejto brožúre sa dnes už v Dačovom Lome nestretneme /napr.Ľaľuška, Ratkovský, Vida .../. Od sčítania v roku 1961 poklesol počet trvale bývajúcich občanov o 285. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 1991 mala obec už len 474 obyvateľov, z toho 237 mužov a 237 žien. Mnoho Dačovolomcov v tomto období dosiahlo vysokoškolské a odborné stredoškolské vzdelanie a odišlo za prácou do väčších sídiel. S dačovolomskými rodákmi sa dnes stretneme nielen na Slovensku, ale i za jeho hranicami. Mnohí z nich pôsobili vo významných spoločenských a hospodárskych funkciách a sú uznávanými odborníkmi. I napriek tomuto nepriaznivému demografickému vývinu je Dačov Lom stále životaschopnou obcou. Veríme, že aj jej budúcnosť bude aspoň taká zaujímavá aká je zaujímavá minulosť. V tejto brožúrke neboli zaznamenané všetky historické udalosti. Ozrejmiť a zaznamenať ich bude úlohou pokračovateľov doterajších kronikárov a znalcov histórie. História je tak bohatá, že si zaslúži knižné vydanie, možno pri tom poslúži i táto naša skromná práca.
